Dlhá blogová odmlka..prvé svadby..stovky koláčikov..najväčšia radosť a vianočná nálada

Tak som teraz zistila, že posledný príspevok na blogu mám z konca mája. Pekne. 

Na svoju obranu (pred sebou aj pred vami, ak to niekto číta) len toľko, že som rozhodne cez leto nezaháľala. (A nezaháľam ani teraz v jeseni.) Objednávok na torty bolo veľa, na koláčiky tiež. Upiekla som svoje prvé svadby, dokonca prvú svadobnú tortu. A prekonala som sama seba, keď som napiekla 35 kusov výslužkových tortičiek na jednu septembrovú svadbu.

Koláčiky a torty všade zožali úspech a pochvaly :) A to je presne ten pocit, kvôli ktorému to všetko stojí za to. Lebo práca je to ťažká, v podstate drahá a časovo veľmi náročná. A keďže som perfekcionistka a všetko musí byť tip-top, tak o to viac.

Ale ten pocit, keď odovzdávam krabice hotových koláčikov..ten je na nezaplatenie. Vidieť tú radosť (a často úžas) a potom si vypočuť (či prečítať), ako koláčiky (či torta) všetkým chutili, to je PRESNE TO, prečo sa táto práca oplatí :) Už nikdy inú robiť nechcem a budem sa všemožne snažiť, aby som ani nemusela. Vždy sa budem zlepšovať, posúvať ďalej, vymýšľať nové chuťové kombinácie a recepty, aby som vás vždy mohla zahrnúť bohatou ponukou svojich koláčikov :)

Už teraz mám na fb stránke vianočnú ponuku. Harmonicky s v nej snúbia naše tradičné milované vianočné koláčiky s modernejšími drobnosťami-radosťami (ako ich ja interne nazývam). Nepárny počet druhov podčiarkne celkovú tradičnú, teplú, rodinnú a pohodovú atmosféru Vianoc - sviatkov, ktoré tak milujeme (aspoň väčšina ľudí).

Popri tom všetkom ešte chodím do školy, aby bola zo mňa cukrárka už aj oficiálne, ako sa hovorí "na papieri". Čiže o časovú náročnosť fakt nemám núdzu :) Ale kurz sa už prehupol do svojej druhej polovice, takže už len pár týždňov bude na prevažnú väčšinu otázok netýkajúcich sa pečenia odpovedať "nemám čas, opýtaj sa v decembri" :)

Napriek tomu všetkému sa snažím vypekať vaše milé objednávky, najbližšie ma čakajú 3 stužkové slávnosti s minitortičkami a veeeeľkým množstvom koláčikov. Takže naozaj nezaháľam, aj keď sa to na blogu môže zdať opačne.

A ešte som sa dala aj na kváskovanie :) konečne som "zdolala nezdolateľné" a pečiem kváskové chlebíky 💗 Pri nich však skutočne relaxujem, nie len psychicky, ale odkedy mám nový kuchynský robot, tak aj fyzicky :) Takže odvtedy pečiem ešte radšej (ak je vôbec možné aby som túto činnosť milovala ešte viac).

Ak by ste mali záujem piecť kváskový chlebík, rada sa o kvások podelím. Ja som svojho Egona (áno, pomenovala som ho - blázon som, ja viem, ale liečiť sa nedám 😉 ) dostala do daru tiež, takže rada túto láskavosť (a lásku k domácemu vlastnoručne urobenému kváskovému chlebíku) posuniem ďalej.

Príbeh darovanej torty.. vyznanie

V poslednej dobe ma veľmi baví piecť práve torty.
Ja viem, vyskakujú na vás z každého kúta všetkých sociálnych sietí. Nie len tie moje, samozrejme.

Ale dovoľte mi napísať opäť jedno z mojich vyznaní. Pečenie tort milujem. Kombinovať chute korpusov s ovocnou či inou lahodnou plnkou a jemným krémom je pre mňa hotová alchýmia. Vymýšľanie dizajnu a zdobenie milujem milujem úplne najviac. A je mi jedno, či pečiem minitortičku, alebo veľkú 5-kilovú krásku 😊

Sezóna čerešní je tu :) Ovocno-vanilkovo-ovocná k výročiu sobáša

Malinovo-citrónovo-limetkovo-vanilková na detskú oslavu

Kombinácia kvetov a ovocia na želanie pre dámu k  jej 75tym narodeninám 

Dnes je torta niečo viac ako "len torta". Práve táto podoba dezertu nadobudla akýsi vyšší "sociálny status". Stala sa neodmysliteľnou súčasťou všetkých dôležitých osláv, stretnutí priateľov či gratulácii k čomukoľvek. Obdarovať niekoho tortou sa stalo takmer samozrejmé. A to je, podľa mňa, úžasné 💗

Detská farebná, veselá narodeninová torta 

(Nikto ma nikdy nepresvedčí, že pre detičky 

sú vhodnejšie torty oblepené fondánom!)

Darovaním torty ponúkate jedinečný zážitok. Chuťový, estetický, aromatický. Tortička je niečo výsostne personalizované, koncentrovaná láska v každom kúštičku vláčneho korpusu a lahodnej plnky.

Extračokoládovo-čokoládová minitortička

Vanilkovo-malinová s čokoládovou ganaghe

Piecť tortu je ako vlastnoručne vyrábať darček. Milujem ten pocit, keď viem, že tortou odo mňa niekto niekomu urobí radosť. Bude sa mu vizuálne páčiť. A hlavne, že mu bude chutiť. A voňať. Preto sa pri pečení každej jednej tortičky snažím vcítiť do "kože" obdarovaného.

Malinovo-citrónová v pozadí a čokoládovo-lesnoovocná v popredí

Predstavujem si, čo by sa mu (jej) mohlo asi tak páčiť, ktorá kombinácia príchutí (pri objednávke tipu "nechám to na teba") bude ideálna, aké zdobenie, aký tvar.. Je to nespočet dôležitých otázok, detajlov (pre niekoho absurdných maličkostí), ktoré ma sprevádzajú od momentu, kedy dostanem otázku "upečieš mi tortu pre..?" až po okamih, kedy odkladám už hotovú tortu do chladničky.

Čokoládovo-čokoládová s lesným ovocím

Milujem zdobenie pozostávajúce z kombinácie čokolády v stekavom vzore s ovocím, kvetmi a makarónkami. Je to elegantné, vkusné, ponúka bezpočet variácií. Môže byť jednoduché, elegantné, ale aj bláznivé až prekombinované. Ale celok bude vždy úžasný, jedinečný, osobitý.

4,5-kilová čokoládovo-vanilkovo-lesnoovocná 

pre slečnu k 17tym narodeninám

Čokoládovo-lesnoovocno-čokoládový čízkejk k meninám

Malinová minitortička pre slečnu k 5tym narodeninám

(vo finále doplnená veľkou hračkou "Pinky Páj")

Čokoládovo-čokoládová malá torta 

k narodeninám (fakt priťahujem čokoholikov 😉)

Čokoládov-vanilkovo-ovocná na detskú oslavu pre dvoch bračekov

Vždy sa neskutočne teším, keď ma niekto požiada o upečenie torty. Milujem tú prípravnú fázu, keď premýšľam nad kombináciou príchutí korpusov, plnky a krému (ak ide o objednávku typu "nechám to na teba"), ale hlavne nad dizajnom torty a celkového finálneho zdobenia. 

Malinovo-citrónovo-vanilková pre ženu k narodeninám

To je práve tá kreatívna úžasná fáza, kde do torty dávam "to svoje", alebo ak chcete "kus môjho srdca". Ešte sa mi nepodarilo urobiť dve rovnaké torty. Môžu byť podobné, ale každá je svojim spôsobom vždy osobitá, presne ako človek, ktorému je určená 💗

Čokoládovo-lesnoovocná s "čokostraciatella" 

krémom (čokoládový krém s kúskami horkej čokolády)

A potom sú tu ešte tie okamihy, keď mi príde takáto správa 😍 To je niečo neopakovateľné. Ten pocit šťastia a radosti, keď viem, že to čo robím, má zmysel a robí vám radosť 💗💗💗 To je najviac 😍

💗

Keď praskne škrupinka na makarónke.. vesmír sa rúca a svet ide do hája :)

Macarons..

French macarons...
Makarónky...

Okrúhla mandľová dokonalosť...

Malé mandľové mršky...

Musím ich vedieť urobiť aj o polnoci po náhlom infarktovom prebudení...

Je pravda, že človek musí v živote na všetko prísť sám. A zároveň aj to, že v živote je na všetko raz ten správny čas. A čo má byť, to bude. A čo nemá byť, to nebude, aj keby sme sa rozliali na kolomaž (akoby som vedela, čo to kolomaž je..). Toľko životné "múdrosti" 😃

Teraz k macarons. Moja cukrárska méta už dobré dva roky. Vysoká škola cukrárstva. Francúzske koláčiky (pričom vo Francúzsku pomaly už vyšli z módy), ktoré mi už roky nedali (a stále nedávajú) riadne spať (celkom vážne, včera som pri nich bola do 23:15). Ale v duchu vyššie uvedených hesiel som si v mojom vzťahu s macarons musela počkať na správny čas. Netlačiť na pílu (ani cukrárske vrecko) a vydržať, kým si ma macarons nájdu samé. 

Môj prvý kontakt s nimi bol cez internet, kde sa pred pár rokmi rozpútala hotová makarónková búrka. Vtedy som ich nadšene obdivovala a túžila ich upiecť. Množstvo receptov a rôznych pracovných postupov, s ešte väčším množstvom možností, čo všetko sa môže pri macarons pokaziť však udržovali hladinu môjho rešpektu (v podstate rozumejte strachu) voči nim na maximálnych možných hodnotách. 

Potom pred dvomi či tromi rokmi vo veľkonočnom čísle časopisu Apetit uverejnili recept na macarons. Tváril sa zrozumiteľne, postup bol jeden z tých menej zložitých, výsledné koláčiky ružovej a bordovej farby na fotkách vyzerali dokonalo (no ešte aby nie, v časopise, však?). Takže som išla do toho. S nadšením a odhodlaním. Presvedčená o tom, že to dám. Motivácia mi rozhodne nechýbala. A výsledok? Nuž, kvapku rozpačitý. Nemôžem povedať, že sa mi nepodarili. Lebo na prvý pokus to ušlo. Nič zásadné sa nepokazilo, škrupinky boli celistvé, nožička síce nízka (hoci pri niektorých takmer žiadna), ale dajme tomu, že na 75% som to zvládla. Ale pri macarons je 75% to isté ako nula celá nula nič % 😉 Takže v podstate čisté sklamanie. Čakala som proste viac. Viac radosti. Viac..? No proste viac. Takže som francúzske macarons odložila ad acta. S konštatovaním, že raz sa k nim vrátim a naučím sa ich piecť...
Nasledujúce roky (!!!) som ich žiadostivo obdivovala na obrázkoch v časopisoch, na internete, u slovenskej macarons queen Lucky z Lulu´s bakery (moja nekonečná inšpirácia a cukrárska ikona) a najkrajšími okamihmi našej skvelej dovolenky v Normandii v roku 2015 boli chvíle v miestnych cukrárňach (tam som zároveň objavila dokonalosť chuti slaného karamelu). Popri vitrínach plných úžasných farebných macarons, eclairs a ľahučkých mousseových dezertov som si pripadala ako v cukrárskom nebi. A karamelová makarónka z kláštora Mt. Saint Michelle je pre mňa nezabudnuteľný chuťový zážitok. Doma som sa však znovu vrátila len k obdivovaniu dokonalých macarons cez internet. A to na celkom dlhý čas.  Až raz...

Svitlo ráno 27. marca 2017. Pondelok ako každý iný. Až na to, že som sa ráno zobudila s tým, že poobede budem piecť makarónky. Len tak, bez dlhého odhodlávania sa, uvažovania. Jednoducho nastal ten správny čas naučiť sa piecť french macarons. Tak sa učím. A baví ma to. Vyzýva ma to. Udržuje v odhodlaní nepoľaviť. Ani cez neúspechy či nepodarky. Som v učebnom procese a sama som zvedavá, koľko ich napečiem, kým budem sama so sebou spokojná 😊 Doslova som si povedala "Nevyleziem z kuchyne, kým sa ich nenaučím piecť." 😄

Zatiaľ sa z troch pokusov jeden (hneď prvý) vydaril na 100%. Neviete si predstaviť tú radosť a šťastie 😊💗 Druhý pokus vyšiel tak na 90%. Tretí na 10%. Ten nepodarkový moment nastal včera. A v podstate viem, kde "soudruzi z NDR udělali chybu" 😄 Zo 100 kusov pekne vyšlo len 11. Najpravdepodobnejšie je, že som cesto premiešala, keď som pridávala farbivo. Nožička sa pri pečení síce vytvorila pekná, ale povrch škrupinky popraskal. Čo už, poučím sa a idem ďalej. Ďalší pokus nevyšiel teda vôbec. Bola som veľmi sklamaná a tápala, čo som zase urobila zle. Až Lucka Lulu´s ma uviedla na pravú mieru, keď mi odpovedala, že som ich nechala málo zaschnúť. Jeden by si nemyslel, že pri pečení macarons si budem najviac trénovať svoju trpezlivosť. Asi ako bonus 😉
Nepodarky ma však nedemotivujú. Skôr ma vyzývajú k ďalšiemu pokusu. Čo je skvelé, pretože evidentne sa dostavilo potrebné odhodlanie. Vytrvať a naučiť sa. Zvládnuť techniku, osvojiť si "grífy". Aj keď viem, že vetu "Viem piecť macarons" asi ťažko niekedy vyslovím. Nie preto, že neverím vo svoje schopnosti naučiť sa ich. To v žiadnom prípade. Ja sa ich naučím. Ale skôr preto, lebo macarons majú vlastný život a výsledok vždy závisí od mnohých okolností. A ich kombinácia nemusí byť vždy priaznivá. Ale povedala som si, že keď 10krát po sebe upečiem macarons, s ktorými budem spokojná (ha ha, pekná výzva slečna cukrárka-perfekcionsitka), tak si poviem, že som sa ich naučila piecť 😏

Je vysoko pravdepodobné, že kým dosiahnem mnou žiadaný stav, tak ich napečiem na tisíce 😃 lebo na stovky sa to ráta už teraz. Z každej dávky mi totiž vychádza 100 kusov škrupiniek.

Každopádne som rada, že ma makarónkové šialenstvo konečne posadlo a som odhodlaná udržať si ho. Naveky. A navždy. Pretože macarons ma fascinujú, páčia sa mi, obdivujem ich a milujem 💗

PS: ďalšie na rade (resp. tak trochu súbežne) sú eclairs a perfektné profiterols 😊 aby som vám mohla ponúkať bohaté kombinácie moderných efektných dezertov 😉💗

Torty, tortičky.. koncentrovaná láska v každom kúsku

Takto nejako by som charakterizovala moje torty. Znamenajú pre mňa lásku. Moju lásku k pečeniu, príprave, zdobeniu, k výsledku. A vašu lásku. Lásku k niekomu, komu je torta určená.
Nie že by som iné zákusky a dezerty robila s menšou dávkou lásky, to nie. Lenže keď ide o tortu, to je niečo špeciálne. Lebo torta je vždy niečo špeciálne. Na zvláštnu príležitosť, keď chcete niekomu ukázať, čo pre vás znamená. A nie je nič lepšie ako personalizovaná torta, robená s láskou, z kvalitných a poctivých surovín. Špecifická v detajloch, lebo dve rovnaké proste neexistujú. Tak ako neexistujú dvaja rovnakí ľudia. 

Do každej torty vkladám kus seba, mojich chutí a predstáv o zdobení, ktoré poteší konkrétneho človeka.

Čokoládový korpus, vanilková plnka, jahodová redukcia, mascarpone-tvarohový krém, valentínsky dizajn

Cukor(?). Moje torty nie sú presladené a pri ich papaní nespôsobujú tzv. brrr efekt (rozumej: "brrr, strašne je sladká, už nechcem/ nemôžem ani sústo"). Možstvá cukru, ktoré používam, sú takmer minimálne. Veď v cca 1.600 gramovej torte je necelých 250 g pridaného cukru. Aj to trstinového alebo brezového (kokosový som zatiaľ neskúšala, ale je v poradí). 

A v mojich odvážnych predstavách toto číslo pri cukre redukujem na maximálne minimum (hotový básnický oximoron 😉). Verím, že raz budú ľudia vyslovene žiadať torty a zákusky sladené špecifickými prísadami ako sú čokoláda, ovocie, med, karamel, kokos, ... Viem, že cukor obsahuje každá zo spomenutých surovín. ALE potom nevidím dôvod na pridávanie ešte ďalšieho (zbytočného?) cukru. Ale toto tú moje, ako vravím, odvážne predstavy (sny?).

Čokoládová KiVi doboška s mascarpone krémom z horkej čokolády, valentínsky dizajn, miniverzia

Ešte mi nedá nespomenúť "slávne" poťahové hmoty. Fondány, K-čosi, poťahovky z penových cukríkov (z ktorých ma striasalo už v detstve) a čo ja viem čoho ešte. Tento koncentrovaný cukrovo-umelohmotný hnus, ktorý je treba 20 tisíc krát opackať a pochytať, kým ju dostanete na tortu či vymodelujete čokoľvek. Hmotu, ktorú nikdy nikto nezjedol, pretože je odporná (robila som čašníčku v reštaurácii, kde sa poriadali oslavy a dokonca svadby, takže viem, čo ostávalo na tanieroch) a ktorá výslednú tortu len zbytočne predražila (keďže navýšila, a to výrazne, váhu torty, a tým aj jej cenu samozrejme). Tieto poťahovky a ozdoby z nej vždy končili v odpadkoch. Čiže ste zaplatili nie len za tortu (tú ozajstnú korpusovo-plnkovú časť), ale aj za podstatnú váhu poťahovky = odpadu. Som veľmi rada, že veľa ľudí už dnes dáva prednosť tortám bez poťahoviek. A neobstojí ani argumentácia tipu: "ale to je pre malého/ malú a on/ ona má rada hello kitty či batmana". Spomínanú postavičku, či celý dizajn torty z poťahovej hmoty nikto nezje a dieťa sa z nej teší len chvíľu, kým sa torta nenakrojí (v horšom prípade sa vám nad ňou rovno rozplače, lebo "nemôžeš predsa rozkrojiť tvár toho ahoj-japonského-mačaťa či spidermanovskú pavučinu" - aj to som zažila počas mojej vysokoškolskej "čašníckej kariéry" 😄). Ale keď zvolíte "dospelácke" elegantné zdobenie ovocím, čokoládou (doplnené detskými motívmi tipu lentilky, minikeksíky či rôznymi deťmi obľúbenými sladkosťami) a ako ústredný motív pridáte nejakú malú hračku v obľúbenom motíve (Olafa z Ľadového kráľovstva, policajné auto či dokonca obrázok zeleného alza-panáka), decko sa poteší, ale hračka mu aj ostane a môže sa s ňou hrať či aspoň pribudne k už existujúcej kope hračiek v každej detskej izbe 😉 Neskončí v smetiach ako nepožívateľný odpad ostávajúci na dezertných tanierikoch. Takže všetko sa dá, aj urobiť moderná chutná dizajnová detská torta.

Čokoládový korpus, čokoládový mascarpone krém, lentilkový detský dizajn do škôlky pre chlapca

Múka. Múka je základ. Dobrá múka = dobrý koláč. Ja osobne doma používam špaldovú múku. Hladkú na zákusky, celozrnnú na chlieb. Nehovorím (a nikdy to ani nepoviem), že biela pšeničná múka je zlo. Ak vám pečivo a zákusky z nej vyhovujú, nie je dôvod ju riešiť či nejako démonizovať. Ja som "tím špalda" preto, lebo klasická pšeničná múka mi spôsobuje tráviace ťažkosti. Vo svojich tortách používam múku špaldovú preto, lebo ju, vďaka mojej preferencii, proste mám vždy poruke 😊 A to, že je vo všeobecnosti považovaná za zdravšiu alternatívu ku klasickej pšeničnej múke, je len jej ďalším bonusom. Čo sa týka bezlepkovej alternatívy, tú si riešim napríklad mandľovou či ešte lepšie makovou múkou. S bezlepkovou múkou z obchodu som, priznávam sa bez mučenia, ešte nikdy nepiekla. Pretože, ak chcem niečo bezlepkové, otvára mi to niekoľko iných, chuťovo zaujímavých možností. Takže použiť bezlepkovú múku apriori ma ešte vlastne nikdy nenapadlo 😉Hoci, na požiadanie v tom nevidím žiaden problém. Veď čo keby chcel tortu človek - alergik na orechy, mak a ešte aj trpiaci intoleranciou lepku? Preto je môj prístup ku každej torte vysoko individuálny nie len po dizajnovej stránke, ale ešte viac v ohľade na použité suroviny.

Ovocno-vanilková charlotte z domácich piškót savoiardi a čerstvého ovocia

Maslo. Som naivná, ak vám poviem, že verím, že dnes sa už hádam nenájte cukrárka, čo by dávala do pečenia margarín? Asi som... Ja ho však nepoužívam. Ak nemám použiť ozajstné maslo (ako ho ja volám), tak radšej nič. Umelohmotné náhrady a "akožemaslá" v mojej kuchyni nemajú miesto. Z ďalších tukov na pečenie používam kokosový. Trošku pridávam do čokolády, ktorú používam na polevu. Rozpustený kokosový olej splní funkciu roztopeného masla aj v ceste. Ale aj tak, korpus prevoňaný maslom.. je proste ten pravý korpus 😊

Mandľová bezlepková pusinková piškóta, medoový mascarpone krém, redukcia z lesného ovocia a horká čokoláda, miniverzia

Plnky. Mojimi základnými surovinami sú mascarpone, krémový tvaroh, ovocie, čokoláda, karamel a pečené orechy, mak, kokos, a iné výborné prísady. Lebo ak skombinujete čokoľvek z vyššie spomenutého,niečoho proste ozajstného, vaša torta nikdy nebude "umelohmotná". Vždy bude vláčna, šťavnatá, bohatá v chuti, svieža po kyslastom ovocí, dekadentná po čokoláde, voňavá po orechoch a karamelovo hriešna. Lebo torta má byť bohatá.

Kávovo-čokoládový korpus, kávový mascarpone krém a živé kvety pre mamu

A viete, že za určitých podmienok, môže byť aj "menej výčitková"? Nie za podmienok, že cukry a tuky a všetky tie lakocinky zredukujeme na minimum (čo by ostalo?). Ale práve tým, že použijeme poctivé, kvalitné suroviny charakteristické svojimi chuťami, vôňami, konzistenciou. To, že vymením biely cukor za trstinový alebo klasickú múku za špaldovú, to torte neublíži. Naopak, stane sa o trošičku menej "výčitková" (psychologický efekt "šak mlsám zdravo" má u mňa trvalý pobyt 😉). Ale skúste (teda neopovážte sa! 😄) vymeniť maslo a mascarpone za margarín a kvalitnú 70%-nú čokoládu za "čokoládovú polevu" (poznáte tie polkilové sáčky lacnej akožepolevy v tvare takých veľkých dukátov?) častokrát neidentifikovateľného zloženia a príšernej "mastnej" chuti? Tak presne tú mám na mysli. Čo dostanete, resp. čo vám ostane z dokonalej chuti? Dovolím si tvrdiť, že nejaká groteskná umelohmotná potvora, čo síce bude dobre vyzerať, ale chutiť asi nie. A ai ani veľmi držať pokope. Nikdy nezabudnem na minulé leto, kedy sme sa zúčastnili jednej oslavy. Torta pre oslávenca bola krásna, pekne nazdobená čokoládou, rôznymi ozdobami (poleva nebola nekvalitná, chutila fajn, k nej som výhrady nemala). Ale... Čo očakávate od torty, keď ju nakrojíte a dávate na tanieriky (práve si predstavujem situáciu, keď mladomanželia spolu krájajú nádhernú svadobnú tortu a delia ju svadobným hosťom)? Ja v prvom rade aspoň to, že rez bude držať "pokope". Čo sa na spomínanej oslave veru nestalo. Vrstvy suchého korpusu odpadávali od vrstiev plnky (tá bola akási umelá, mastná, čudne penová a po ničom konkrétnom nechutila). V druhom rade očakávam chuť. Výraznú (čokoládovú, karamelovú, ovocnú, orechovú, kokosovú, makovú, ...), proste akúkoľvek zvolenú, ale hlavne chuť. Táto torta nechutila po ničom. Ani po kakau, ktoré asi bolo prítomné, keďže cesto bolo tmavé, ani po ovocí, ani po tom bledom (vanilkovom?) kréme. Bola pre mňa proste sklamaním. A ešte aj rozhorčením, keď som sa dozvedela cenu, ktorú za ňu manželka oslávenca zaplatila. Ale čo už, hlavne nech to pekne vyzerá, že..(?)
Vtedy som si povedala, že nikdy, NIKDY nedovolím, aby moje torty a ani žiaden iný dezert či zákusok chutili tak umelo (či skôr nijako) a nedajbože nedržali po nakrojení pokope. Mám heslo, že keď neoklamem suroviny, koláč neoklame mňa. A o opaku ma nikto nepresvedčí, tu som nekompromisná perfekcionistka.

Veľké cca 6kg torty na veľké rodinné oslavy životných jubileí, zdobené ovocím a živými kvetmi

Toľko k mojim princípom, ktorými sa riadim pri pečení. Som proste náročná na suroviny a ku každej torte či zákusku mám špeciálny vzťah. Každý svoj sladký výtvor milujem a som nesmierne rada, keď vám chutí 😊💗

Tohoročné valentínske potešenia

Ako sa to všetko začalo.. vyznanie :)

Milujem pečenie, keby ste to doteraz náhodou nezaregistrovali 😄

Je mojou vášňou, oddychom, psychohygienou. Pri ňom vypína moja číslami a účtovníctvom preťažená hlava a aktivuje sa moje skrz-naskrz cukrárske srdce. 

Pečenie a výroba dezertov či tort je niečo, čo ma fascinovalo už od mala. Ako malá krpaňa som večne "asistovala" mojej babke pri varení a s otvorenou pusou (pripravenou nie len na ochutnávanie) som ju sledovala pri pečení aj toho "najobyčajnejšieho" ovocného posúcha či slaných rožtekov. Spájanie surovín do jednoliateho cesta a následné "vyčarovanie" koláčika bolo pre mňa niečo ako kúzlo. A od útleho detstva som vďaka babke vedela, že aj ja chcem vedieť presne takto čarovať 😊 

Prvý koláč, čo som sama upiekla bol strúhan tvarohový. Mala som vtedy 12 rokov. A odvtedy sa datuje moja pravidelná prítomnosť v kuchyni. Varila som a piekla. S nadšením a záujmomo som sa učila klasické domáce jedlá, koláče a nenáročné zákusky. Každý nový recept bol pre mňa výzvou, ktorú som potrebovala zdolať. 

Počas vysokej školy som každý voľný deň doma venovala vareniu obeda a pečeniu. Navyše som si zohnala brigádu v reštaurácii, kde som z obsluhy postupne z vlastnej iniciatívy odišla do kuchyne a robila pomocnú kuchárku. Platili mi (ako-tak) za niečo, čo ma bavilo. Paráda 💗 

Prvou veľkou výzvou bolo pečenie zákuskov na oslavu 50tych narodením oboch mojich rodičov, ktoré oslavovali v rozpätí dvoch mesiacov spolu 3x. Najprv mama s kolegyňami z práce. Potom bola veľká rodinná dvojoslava, ktorú som nazvala stovkou 😉. A nakoniec oslavoval ešte tato v práci s kolegami. Na všetky tieto párty som napiekla zákusky. Takmer sama, mama mi pomáhala minimálne (keďže ona nadšenie pre pečenie nezdedila). Piekla som klasické dobroty ako punčáky, medové rezy, dobošky, linezké kolečká, kávovú a banánovú roládu, kokosové rezy, parížske rožky... A mala som z toho všetkého neuveriteľnú radosť. Vtedy som za pečenie zožala svoje prvé veľké pochvaly. Čiže som bola šťastná dvakrát. Prvý raz keď som piekla a druhý raz, keď všetkým chutilo. 

Po škole, keď som sa zamestnala na full time sa mi čas strávený v kuchyni stal totálnym únikom z pracovnej reality. Postupne až nevyhnutnou psychohygienou, bez ktorej si svoj život nedokážem predstaviť (zoberte mi pečenie a nechajte ma v kúte zdochnúť.. tvrdé, ale pravdivé). 

Recepty z kníh, časopisov (mesačne odoberám dva magazíny a jeden z nich už 8 rokov) a internetových blogov mi prestali stačiť. Začala som si ich upravovať podľa svojej fantáze a predstáv. Učila som sa sama metódou "pokus-omyl". Nič ma nedokázalo odradiť. Mala som (a stále mám) heslo: "Čo najhoršie sa mi môže stať? Že sa to nepodarí? Nevadí, skúsim to zas! A potom znova!" Proste tvrdohlavosť a vy-trvalosť skrz-naskrz 😇 

Postupne som sa od jednoduchých koláčov prepiekla k zákuskom, zložitejším dezertom a začala som piecť torty, cheasecaky, ľahučké pusinkové pavlove alebo francúzske dacquoise ("dah-kwahze" čo je vlastne orechová alebo mandľová bezlepková piškóta plnená ľubovoľným krémom a ovocím). Každý nepoznaný recept alebo pracovný postup je pre mňa vždy výzvou, ktorú som odhodlaná pokoriť. A nevzdám sa, kým sa to nenaučím. Taktouto výzvou stále pre mňa zostávajú všetkými tak veľmi obdi-vované macarons. Sú mojou trinástou komnatou, zakázaným lesom či zamrznutým kráľovstvom (doplňte si akúkoľvek ľubovoľnú rozprávkovú metaforu). ALE nevzdám to s nimi 😉

Rovnako som to nevzdala ani s výrobou domáceho chleba (zatiaľ nie kváskového - ten je tiež v poradí výziev). Recept naňho som si piplala takmer dva roky. A vynaložená námaha sa vyplatila. 

Toto všetko popísané vyššie mi stále potvrdzuje, že s vytrvalosťou a odhodlaním sa dá zvládnuť všet-ko. Aj rozbehnúť pečenie na objednávky. Tu sa však dostávam na "tenký ľad". Nie kvoli neskúsenosti, ale kvoli dôvere potenciálnych zákazníkov. 

Zákusky a torty sú v poslednej dobe veľmi žiadaným artiklom, ktorý dopĺňa pomaly už všetky naše životné udalosti. Sú v podstate šperkami a ozdobami slávnostých stolov. Majú byť dokonalým (chuťovým a vzhľadovým) doplnkom dokonalých udalostí. Sama viem, aké ťažké je zveriť niečo na čom vám veľmi záleží, do rúk nového človeka. 

Preto je ťažké rozbehnúť pečenie na zákazku zo dňa na deň. V podstate nie ťažké, ale takmer nemožné. Dôveru sa buduje pomaly. Každou tortou, na ktorej pracujem s láskou a precíznosťou, akoby som ju piekla pre seba či svojich najbližších. Každým zákuskom či dezertom, ktorý vidím ako sladké pohladenie duše každého, kto ho bude jesť. 

Pred pár týždňami som odovzdala svoju zatiaľ najväčšiu a najdôležitejšiu objednávku. Bolo to presne 680 kusov minidezertov na 340 porcií pre každoročný ples nášho poľovného združenia, ktorý sa koná na zámku v Smoleniciach. Piekla som vanilkovo-ovocné tartaletky s mascarpone krémom a kávovo-čokoládové kocky  tiež s mascarpone krémom. Žiaden margarín, len poctivé pravé maslo. Výborná 70%-ná čokoláda a ľahký mascarpone-tvarohový krém. V tartaletkách s ovocným pyré, na kockách s kávou. Ozdobené ríbezľmi a strúhanou čokoládou. Bolo to pár namáhavých dní, ale tá radosť, ktorá ma prácou sprevádzala, bola neopísateľná. A ešte krajšie bolo zistenie, že koláčiky chutili a všetci, s ktorými som hovorila, ich pochválili 💗 To vám bolo krajšie ako čokoľvek iné.

Pre toto pečiem. Pre radosť. Svoju. Pre potechu druhých ľudí. Preto, aby som svojimi dezertami po-sielala svoju radosť ďalej. Lebo život si musíme spríjemňovať. Koláčikmi, tortami, zákuskami, radosťou, ktorú v sebe nesú v každom kúsku. Láskou, ktorá je, v mojom podaní, ich hlavnou surovinou 💞

Toľko moje citové vyznanie.. Len aby ste vedeli, prečo toto všetko. Prečo pečiem a prečo chcem piecť pre vás všetkých 😍 

Pre tú všetku lásku a radosť, ktorú koláčiky obsahujú 💗

PS: mojím snom je piecť (takmer) 24/7 a vykonávať to ako hlavné zamestanie 💗😍