Milujem pečenie, keby ste to doteraz náhodou nezaregistrovali 😄
Je mojou vášňou, oddychom, psychohygienou. Pri ňom vypína moja číslami a účtovníctvom preťažená hlava a aktivuje sa moje skrz-naskrz cukrárske srdce.
Pečenie a výroba dezertov či tort je niečo, čo ma fascinovalo už od mala. Ako malá krpaňa som večne "asistovala" mojej babke pri varení a s otvorenou pusou (pripravenou nie len na ochutnávanie) som ju sledovala pri pečení aj toho "najobyčajnejšieho" ovocného posúcha či slaných rožtekov. Spájanie surovín do jednoliateho cesta a následné "vyčarovanie" koláčika bolo pre mňa niečo ako kúzlo. A od útleho detstva som vďaka babke vedela, že aj ja chcem vedieť presne takto čarovať 😊
Prvý koláč, čo som sama upiekla bol strúhan tvarohový. Mala som vtedy 12 rokov. A odvtedy sa datuje moja pravidelná prítomnosť v kuchyni. Varila som a piekla. S nadšením a záujmomo som sa učila klasické domáce jedlá, koláče a nenáročné zákusky. Každý nový recept bol pre mňa výzvou, ktorú som potrebovala zdolať.
Počas vysokej školy som každý voľný deň doma venovala vareniu obeda a pečeniu. Navyše som si zohnala brigádu v reštaurácii, kde som z obsluhy postupne z vlastnej iniciatívy odišla do kuchyne a robila pomocnú kuchárku. Platili mi (ako-tak) za niečo, čo ma bavilo. Paráda 💗
Prvou veľkou výzvou bolo pečenie zákuskov na oslavu 50tych narodením oboch mojich rodičov, ktoré oslavovali v rozpätí dvoch mesiacov spolu 3x. Najprv mama s kolegyňami z práce. Potom bola veľká rodinná dvojoslava, ktorú som nazvala stovkou 😉. A nakoniec oslavoval ešte tato v práci s kolegami. Na všetky tieto párty som napiekla zákusky. Takmer sama, mama mi pomáhala minimálne (keďže ona nadšenie pre pečenie nezdedila). Piekla som klasické dobroty ako punčáky, medové rezy, dobošky, linezké kolečká, kávovú a banánovú roládu, kokosové rezy, parížske rožky... A mala som z toho všetkého neuveriteľnú radosť. Vtedy som za pečenie zožala svoje prvé veľké pochvaly. Čiže som bola šťastná dvakrát. Prvý raz keď som piekla a druhý raz, keď všetkým chutilo.
Po škole, keď som sa zamestnala na full time sa mi čas strávený v kuchyni stal totálnym únikom z pracovnej reality. Postupne až nevyhnutnou psychohygienou, bez ktorej si svoj život nedokážem predstaviť (zoberte mi pečenie a nechajte ma v kúte zdochnúť.. tvrdé, ale pravdivé).
Recepty z kníh, časopisov (mesačne odoberám dva magazíny a jeden z nich už 8 rokov) a internetových blogov mi prestali stačiť. Začala som si ich upravovať podľa svojej fantáze a predstáv. Učila som sa sama metódou "pokus-omyl". Nič ma nedokázalo odradiť. Mala som (a stále mám) heslo: "Čo najhoršie sa mi môže stať? Že sa to nepodarí? Nevadí, skúsim to zas! A potom znova!" Proste tvrdohlavosť a vy-trvalosť skrz-naskrz 😇
Postupne som sa od jednoduchých koláčov prepiekla k zákuskom, zložitejším dezertom a začala som piecť torty, cheasecaky, ľahučké pusinkové pavlove alebo francúzske dacquoise ("dah-kwahze" čo je vlastne orechová alebo mandľová bezlepková piškóta plnená ľubovoľným krémom a ovocím). Každý nepoznaný recept alebo pracovný postup je pre mňa vždy výzvou, ktorú som odhodlaná pokoriť. A nevzdám sa, kým sa to nenaučím. Taktouto výzvou stále pre mňa zostávajú všetkými tak veľmi obdi-vované macarons. Sú mojou trinástou komnatou, zakázaným lesom či zamrznutým kráľovstvom (doplňte si akúkoľvek ľubovoľnú rozprávkovú metaforu). ALE nevzdám to s nimi 😉
Rovnako som to nevzdala ani s výrobou domáceho chleba (zatiaľ nie kváskového - ten je tiež v poradí výziev). Recept naňho som si piplala takmer dva roky. A vynaložená námaha sa vyplatila.
Toto všetko popísané vyššie mi stále potvrdzuje, že s vytrvalosťou a odhodlaním sa dá zvládnuť všet-ko. Aj rozbehnúť pečenie na objednávky. Tu sa však dostávam na "tenký ľad". Nie kvoli neskúsenosti, ale kvoli dôvere potenciálnych zákazníkov.
Zákusky a torty sú v poslednej dobe veľmi žiadaným artiklom, ktorý dopĺňa pomaly už všetky naše životné udalosti. Sú v podstate šperkami a ozdobami slávnostých stolov. Majú byť dokonalým (chuťovým a vzhľadovým) doplnkom dokonalých udalostí. Sama viem, aké ťažké je zveriť niečo na čom vám veľmi záleží, do rúk nového človeka.
Preto je ťažké rozbehnúť pečenie na zákazku zo dňa na deň. V podstate nie ťažké, ale takmer nemožné. Dôveru sa buduje pomaly. Každou tortou, na ktorej pracujem s láskou a precíznosťou, akoby som ju piekla pre seba či svojich najbližších. Každým zákuskom či dezertom, ktorý vidím ako sladké pohladenie duše každého, kto ho bude jesť.
Pred pár týždňami som odovzdala svoju zatiaľ najväčšiu a najdôležitejšiu objednávku. Bolo to presne 680 kusov minidezertov na 340 porcií pre každoročný ples nášho poľovného združenia, ktorý sa koná na zámku v Smoleniciach. Piekla som vanilkovo-ovocné tartaletky s mascarpone krémom a kávovo-čokoládové kocky tiež s mascarpone krémom. Žiaden margarín, len poctivé pravé maslo. Výborná 70%-ná čokoláda a ľahký mascarpone-tvarohový krém. V tartaletkách s ovocným pyré, na kockách s kávou. Ozdobené ríbezľmi a strúhanou čokoládou. Bolo to pár namáhavých dní, ale tá radosť, ktorá ma prácou sprevádzala, bola neopísateľná. A ešte krajšie bolo zistenie, že koláčiky chutili a všetci, s ktorými som hovorila, ich pochválili 💗 To vám bolo krajšie ako čokoľvek iné.
Pre toto pečiem. Pre radosť. Svoju. Pre potechu druhých ľudí. Preto, aby som svojimi dezertami po-sielala svoju radosť ďalej. Lebo život si musíme spríjemňovať. Koláčikmi, tortami, zákuskami, radosťou, ktorú v sebe nesú v každom kúsku. Láskou, ktorá je, v mojom podaní, ich hlavnou surovinou 💞
Toľko moje citové vyznanie.. Len aby ste vedeli, prečo toto všetko. Prečo pečiem a prečo chcem piecť pre vás všetkých 😍
Pre tú všetku lásku a radosť, ktorú koláčiky obsahujú 💗
PS: mojím snom je piecť (takmer) 24/7 a vykonávať to ako hlavné zamestanie 💗😍
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára